soľnička a zrkadlo

Autor: Peter Gábor | 29.12.2012 o 0:26 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  66x

Nevedel som ako sa mám na seba pozerať , keď bolo to zrkadlo všade na zemi. Mal som sa prizerať do jednotlivých črepín a hľadať v nich súci odraz? Najbližších sedem rokov  strávim v kazajke, veď, čo je ešte horšie ako rozbiť vlastné zrkadlo, ešte k tomu jediné v byte?  Snáď už iba , keď mi spadnú kľúče na zem alebo keď vysypem soľničku? To ťažko.

Sedel som v reštaurácií, bol to iba obyčajný obed s otcom. Domov chodím málokedy, snáď už iba kvôli práčke , čiže  pár jedál s tým starým chlapom ešte znesiem. Obaja sme ticho. Otec  teraz prežíva ťažké dni, zomrela mu mama. Štyri dni po novom roku.

Objednal si ryžu s kuraťom a ja som si dal knedle s hovädzím.

Prišiel k nám čašník  a na  stôl postavil jedného ležiaka a tri deci kofoly,  napil som sa.

„Čo budete robiť s domom?“ Pýtam sa ho. Otec  do seba vhodil ryžové sústo a zamyslel sa.

„Predáme ho“ .

Zahryzol som sa do hovädzieho , ťahalo  ako žuvačka. Strašné niečo.

„Nemuseli by ste ho predať. Mohli ste sa s mamou doňho presťahovať .Mal som to tam rád“

Otec sa napil z ležiaka a pozrel na mňa: „To nejde, brat by s tým nesúhlasil“

„A čo chce on?“ Zvieram hovädzinku napichnú na vidličke.

Otec prehltol: “ No aby sa dom predal, časť peňazí by šla na pohreb a zvyšok sa rozdelí.“

„Medzi vás dvoch?“

„ Celá rodina si ho rozdelí, Filip...aké je to?“

„čo myslíš?“ Pýtam sa vážne.

„Hovädzie myslím“

Hľadím na svojho otca. „ Chceš ochutnať?“

„No daj“. Otec si chce  napichnúť na vidličku kus mäsa, je ako želatína.

„Počkaj, drž  ten tanier“ Vraví mi. Držím teda tanier. Otec sa snaží príborom rozdeliť mäsové more na dve časti, aspoň kúsok. Naťahuje ruku. Nožík zabodáva do žiľnatín a vidličkou už iba násilne ťahá. Mám pocit, že sa práve do môjho otca prevtelil nejaký Hún. To oni takto mučili svoje obete. Štyria si  chytili jedného človeka, každý za jeden úd a ťahali a ťahali a mäso kričalo a trpelo, všade bol pot a krv a krik. Húnsky krik. Hukot môjho otca. Na tvári mu vyvreli žily. Už som čakal, kedy prasknú a mňa obleje červenkastá krv bytovej teploty. Zrazu to prišlo. Jeho ruka sa mykla. Jeho ruka zvalila môj tanier na zem. Soľnička vyletela vzduchom a intergalaktickým letom po mne vystriekala soľ. Pripomínalo mi to istý žáner filmov, bolo to trápne a ponižujúce. Zakričal som na celú miestnosť, ľudia sa otočili.

 

Vyšli sme z reštaurácie. Obaja najedení a potupení. Brodíme sa snehom k otcovmu autu. Renault Thalia, najhnusnejšie auto na svete. Novodobá škodovka. Zpekelnený Kočiar obliaty metalízou na šesť. Ofackaná snehom, akoby ju obsrali megaholuby.

„Vezmeš si ju teraz?“

„Teraz? Veď som na bicykli“

Otec zazrie na môj bicykel, ktorý na snehom zapadnutom chodníku takmer svieti.

Otec kráča ku autu a stláča diaľkové otváranie dverí.“Tak si vravel, že chceš tú truhlicu!“

„No hej, ale nie teraz! Kde ju mám dať?“ Otec sa posadil do auta a chvíľu rozmýšľal. Jeho nohy trčali z dverí a pätami klopkali o chodník.

“ No tak, sadaj , odveziem ťa domov a vezmeš si tú debnu“

„Truhlicu, oco“, opravujem

„ja viem“

 

Cesta trvala presne dvadsaťpäť minút. Dvadsaťpäť minút Karla Gotta . Myslel som , že sa chce rozprávať. Nie, on si jednoducho zadelí Gotta. Ja som si myslel, že ľudia , ktorí počúvajú Káju, Biebera a Tokio Hotel v skutočnosti neexistujú. Mýlil som sa.

 

 

Otec vyberá z kufru babkinu truhlu a môj bicykel.

„Zavri ho“, zamrmlal v ťažobe masívneho dreva, ktoré zvieral v náručí. Zabuchol som kufor.

Vošli sme do výťahu. Otec je ticho, iba dychčí. Stláčam gombík, ideme hore. Ja naňho hľadím. Pod nohami máme truhlicu a nad hlavami bicykel.

Deviate poschodie. Otvorenie dverí.

„To už zvládneš sám“

„Hej, díky...pozdrav mamu“

Otec ešte stále dychčí , zakýva hlavou na súhlas.

„Podaj mi pohár vody, prosím ťa.“ Pozriem na svojho otca.

„Poď dnu“. Otec sa chce zohnúť po truhlicu, ja ho však zastavím.

„Nie!!!“ Namieta. Vystieram dlane , krčím plecia. Nuž, ako chce.

 

Sedíme v kuchyni. Otec práve dopil  tretí pohár vody. Truhlica je v chodbe pri dverách. Vládne ticho. Počuť chladničku.

„Prečo máš televíziu aj v kuchyni?“ Debilne sa pýta môj otec. Na linke je položená stará veľká Orava telka.

„No, lebo ju mám LEN v kuchyni!“

Zavládne ticho.

„A v obývačke?“

„Tam mám akvárko“, vyzúvam si ponožky, pokladám ich na radiátor.

Otec pokýva hlavou.

„My sme s mamou kupovali novú“

Zavládlo ticho.

„Tri dé“. Zdvihol som obočie

„Ale“

„Perfektný obraz, nádhera“

„Okuliare máte?“

„Boli v cene“

„Koľko?“

„700“

Zavládlo ticho.

„Videl som za 400 v Tescu“

„V Tescu, túto som kúpil v Nay!“

„aká značka?“

„Samsung“

„to je nič“

Otec sa zasmeje, rukou si prejde po strnisku a hľadí do stropu.

„Keby som ti povedal, že je to Sony, povieš, že aj to je nič“

Som ticho...rozhovor nemá cenu.

 

„Inak na čo ti tá truhla vlastne bude?“Pýta sa ma.

„Chcem ju predať, kamarát takú hľadá“ Chcem si zapáliť cigaretu.

Otec položí pohár na stôl a skrčí výraz.

„Chceš ju predať?“ Nezapaľujem si cigaretu.

„No hej“, moje očí gúlia do všetkých možných strán.

„Ja že ju chceš do bytu ako to akvárko“, otec je prekvapený a ja sa z chuti zasmejem.

„Na čo by mi bola ? Kamarát ju chce kúpiť, tak som myslel, že mu ju predám...“

Otec na mňa hľadí.

„Ty chceš predať TÚTO truhlicu, hej?“ Môj otec na mňa zvýši hlas.

„ No , chcem ju predať. Mám kupca“

„Koho?“

„Kamoša, zbiera starožitnosti“

„za koľko?“

„Neviem, tak si ju musí prísť hádam pozrieť, nie? A potom sa povie. Prečo ti to zrazu vadí?“

Otec na mňa hľadí akoby som mu bol zjedol obed aj s večerou naraz , a to pred ním. Zavládlo ticho. Otec sa pozrel na čierny odraz nás dvoch, ktorý kreslila vypnutá dva dé televízia značky Orava a nie Samsung tri dé. Sme v nej ako uzamknuté čierne natiahnuté tiene...

 

 

Otec na mňa hľadí so skrčeným výrazom v tvári, potom sa postaví a vyjde z kuchyne do chodby. Ostal som ohromený. Prehltol som slinu.

Beriem do rúk cigaretu a zapaľujem si ju o plynový sporák. Pár šľukov ešte potiahnem do pľúc a v duchu prekľajem dnešný obed. Priniesol mi iba trapas a teraz hádku. Je ako malý. Akoby som mu povedal, že sa sťahujeme. To on predáva náš dom, nie ja... Idem za ním. Naštval ma ten starec. Rázne vykročím z kuchyne

Vchádzam do chodby, zrazu sa zastavím, neverím vlastným očiam. Môj otec sedí v tej hlúpej truhle, visia mu z nej nohy. Je to podobný pohľad ako keby som si ja sadol na ovládacie autíčko.

Pozerám na svojho otca, v ľavej ruke mi plamene zožierajú cigaretu. Jeden článok z balíčku za tri eurá. Tri eurá, za ktoré si môžem kúpiť obed bez trapasu. Môj otec asi reve. Neviem to isto. Som ticho.  Opiera si hlavu o svoje kolená. Je nervózny. Pozrie na mňa. Normálne som sa zľakol. Nenapadá mi ani jedno jediné slovko. Ani neviem, či mi  to príde smiešne alebo strašne smutné. Je to divný pocit vidieť vlastného otca ...plakať. Príde mi to ako náhľad za oponu, za ktorú často krát ako deti nevidíme, náhľad niekam ďaleko preč, kde som ešte nikdy pred tým nebol. Otec sedí v tej malej truhlici akoby bol malý. Prstami prechádza po kľúčom vyrytých písmenách. Sakra, predáva si dom , ale hlúpu tr................................

 

Cigaretový uhlík mi spadol na bosé chodidlo.

Zakričal som ,

zavrieskal som ,

stratil  som rovnováhu a spadol do jediného zrkadla v byte.

 

Nevedel som ako sa mám na seba pozerať , keď bolo  to zrkadlo všade na zemi. Mal som sa prizerať do jednotlivých črepín a hľadať v nich súci odraz? Najbližších sedem rokov  strávim v kazajke, veď, čo je ešte horšie ako rozbiť vlastné zrkadlo, ešte k tomu jediné v byte?  Snáď už iba , keď mi spadnú kľúče na zem alebo keď vysypem soľničku?

 

To ťažko.

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?