čardáš

Autor: Peter Gábor | 4.1.2013 o 10:52 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  51x

Auu, moja hlava! Občas mám pocit, že majú  všetci vodiči autobusov  v hlavách naprogramovaný software na samodeštrukciu i deštrukciu vlastného pažeráka či vnútorností autobusu ,kamikadze bojovníci. Zpekelnené koráby smrti, zhorte do tla !!! Určite ich niekto poslal z budúcnosti ,  všetko sú to stroje, na pol človek – na pol robot! Vedia iba navrieskať ako supy, čo zobú do potkana na križovatke. Osemkolesoví cyborgovia!!!

Bude desať. Sedím vzadu. Na ušiach nosím slúchadlá a v mašinke starý dobrý Maiden, vypalovačka -  aneb ohňopľutie! Hlasitosť  na maxime aby som nepočul toto pozemské hrdzavé peklo a jeho démonov vo vnútri tancujúcich na úbohý čardáš. Hľadia na mňa ako na potvoru z kanálov, čo im po nociach kradne deti a zaživa ich požiera. Keby mi z úst šľahali plamene, tak ich tak opľujem, že začnú v jednej milisekunde horieť a vrieskať ako také paviány. A Ja si vtedy vyberiem  svoju cigaretku a pripálim si ju o ich horiace hnáty. Môj dokonalý čierny kabát a golier vyššie ako mám uši, pod očami čierne machule , to všetko z duší ako sú oni. Nenosím tie ich živé farby, čo umocňujú šedú smrť na ich tvári, som prirodzený  - svoj.

 

Vystupujem z autobusu. Na ruky si nasadzujem čierne rukavice. Pajzel, v ktorom budem celú noc robiť krčmára je vzdialený desať metrov od zastávky., čiže svoje démonické rukavice vzápätí skladám z prstov. Otváram dvere. Ovalí ma hluk ťažkotonážnych gitár a vreskotu, rozpúšťam si svoje dlhé čierne vlasy. Zhlboka sa nadýchnem a opäť si nasadzujem svoje démonické rukavice, sú na nich vyobrazené kosti...ľudské kosti. Ah, cítim , že som takmer doma. Pajzel je v pivnici, ešte takých  dvanásť tisíc metrov smerom dole  a človek môže vhodiť Belzebubovi poštu priamo do kornútka s uhlím.

 

. Objednal som si pivo, vidím majiteľa klubu, idem za ním. Z diaľky si ho obzerám,  vysvetľuje nejakému opitému machrovi, čo leží pod stolom, že by sa mal postaviť a odísť domov, inak ho tam prekope. Majiteľ nosí koženú bundu a holú hlavu, klopem mu na rameno. Otáča sa. Je to drsniak. Zrazu mám pred sebou potetovanú tvár. Má na nej vyobrazenú riť. Pravá časť tváre je ľavou polkou a ľavá časť tváre je zasa pravou polkou , no a nos je...

 

Majiteľ odišiel domov , mám na starosti celý bar. Jeho slová zneli jasné a stručne:

“ Hybaj sem dement, vidíš tú kameru? „

„hej“,

„ Ak, tam uvidím, že mi piješ alkohol, vykuchám ťa, rozumieš?„

„Hej“,

„ Okolo pol štvrtej - štvrtej , podľa ľudí, to tu zavrieš a pozametáš, keby niečo volaj!!!“

„Hej“

 

 

Je  takmer pol noc. Na pódiu drtia ušné ústrojenstvá chlapci z kapely „Pekelná Hnačka“, po nich nasleduje „Podprahové Blitie“ a potom headliner večera, kapela „Skunk“. Grindcore párty. Rovné tri Éčka, alebo päť plus cd kapely Skunk s názvom“ Neco tady smrdí“

 

Nestíham sledovať show. Jeden chce vodku s džúsom, druhý pivo, tretí trávu.. štvrtý kávu. Všetko stíchne. Postavil som na vodu. Asi stokilová šťabajzňa v latexe vyhadzuje kávičkára na ulicu. Školák, čo prespal zemepis – časové pásma. Ani poriadne neviem, kde čo je, zákazníci mi radia:

“ Tam dole pod tatranským čajom“ ...“Vedľa vidlí „...“Daj , ja si to načapujem“

 

Dvadsať minút po pol noci. Roztvoria sa dvere. Do priestoru smradľavej kaviarne vchádza opitý príslušník osadníkov z východu...avšak nie práve ďalekého ani blízkeho charakteru. Hovorím mu aby zaplatil vstupné. Osadník ťarbavo prechádza okolo mňa a zvalí sa na prvý dotrhaný gauč, čo slúži ako barová stolička pri pulte. Jedna sada.

V pozadí počujem moju obľúbenú  pieseň s názvom: Zlato, zabudla si spláchnuť“ . Osadník si pýta borovičku a jednu Mattoni. Hovorím, mu, že žiadnu hlúpu  Mattoni nemám a že nech zaplatí vstup, inak môže vypadnúť, kadeľahšie, červotočivá zmija, dodal som.

Osadník zjavne zaspal.

 

Už nemám nervy, bodol by mi frťan. Pozriem na kameru. Našpúlim pery a zájdem dozadu ku chladničke. Jedného hodím do krku, ozvú sa ohne, vydýchnem síru. Nemalo by to vadiť. Je to len jeden štamperlík.  Vraciam sa k pultu. Rozmýšľam či mnou vypitý rum zapísať alebo nezapísať. Nezapisujem nič. Osadník zdvihne pohľad a pýta si borovičku, vravím mu aby zaplatil najprv vstup!!! Pravidlá sú pravidlá. Držím v rukách ešte stále to pero. Osadník niečo zašomre, chcem zdvihnúť hlas no v tom ...

 

Vtom som ju zbadal. Stála pri dverách. Pierceng v nose, na očiach, na obočí, bledá tvár , bordový rúž, hlboké oči, potetovaný krk, ktorý sa tiahne dole až na kostrč. Bože!. Rukami si rozprestriem svoje vlasy pred plecia, ako Wark z kapely „Joj, upadla mi sirka v kostole“. Prichádza ku baru aj s kamarátkou. Pozriem na osadníka, zatvárim sa kruto aby videla, že mám všetko pod kontrolou, potom na ňu , nastavím hlboký pohľad:

“ Čo si dáte ?“

Vysvetľuje mi , že sa chce opiť, dostala vraj kopačky od frajera. Pozrela sa na mňa a doširoka sa usmiala. Pozriem na jej výstrih. Bledé prsia, presne ako v Draculovi. Natiahla si žuvačku s tým , že či ju vraj na niečo nepozvem, že vyzerám fajn a že či vraj nehrám v nejakej kapele. Spomenul som si na časy , keď som mal desať a hral na hrncoch. Usmial som sa i riekol:“ No vieš, hrával som, ale sme sa s kapelou nepohodli, tak sme si dali pauzu...“

„hej a čo ste hrali?“Pýta sa kráska z pekiel.

„Vieš čo, black heavy pagan metalcore“, podávam dvojmetrovému ujovi čapované pivo.

„ to je sexy“

Kývnem plecami v snahe naznačiť , že sa jedná o moju každodennosť. Ešte raz sa pozriem do jej výstrihu. Všíma si to. Usmieva sa.

„Páčia sa ti?“ Pýta sa ma.

Zasmejem sa, pravý prameň svojich vlasov prehodím za ucho, zvážniem, pozerám na ňu..

 

 

Všade bola tma. Jej dlhé čierne ruky obmotali tie moje. Prsty sa plazili po dlážke a ako hady liezli po mojich nohaviciach, boli lepkavé, chytili ma za opasok. Jej hadí jazyk ...

 

No tak  kúpiš tú vodku?

Prebudil som sa, opäť nás delil barový pult, jej prsty neboli už vôbec čierne a mali primeranú dĺžku k svojmu  telu, môj opasok bol opäť zapnutý. Všade bolo svetlo.

 

Rozmýšľam.

Ona hľadí na mňa .Usmeje sa a svoje lakte prisunie k hrudníku, čiže sa objem jej pŕs  razom zväčší.

Idem do chladničky a vyberám z nej fľašu. Nalievam jej obsah do dvoch pohárikov, ukážem jej aby počkala. V tom sa tvárim , že niečo zapisujem a v zapätí ju zavolám obďaleč od baru , kde kamera nemá dosah. Obaja sme to do seba vhodili. Toaleta spláchla svoju večeru. Z úst nám šľahali plamene a síra. Hľadela mi rovno do očí. Tak veľmi som ju chcel roztrhnúť. Bola na dosah. Už som ju videl u mňa na byte. Do rána – kovbojka, western.

Ľudia však vrieskajú  svoje objednávky. Strkajú sa. Smejú sa . Hulákajú..

Niekto kričí.“ Borovičku!!!“ Borovičku!!!“ „Borovičku!!!“

,Čo je, do riti!!!“ Zahučal som.

Upustil som od jej pekelného pohľadu...

 

Vybavil som všetky želania hadích zákazníkov. Bola už preč. Zmizla v dave. Vraciam sa k barovému pultu aby som to všetko ponalieval. Osadník na gauči už nespí. Potešil som sa. Postavím sa k výčapu, sledujem tancujúcich démonov obtierajúcich sa o mužské  hnáty. Všetko je tak pomalé. Očami ju hľadám v dave. Mohli sme ako dve čierne duše brázdiť ulicami, válať autobusy , kŕmiť deti noci. Mohli sme otvoriť peklo a priškrtiť všetkých, čo sa nám kedy smiali...a nech sa smejú...boli by sme dvaja. Prisahám , že by som jej do rána nedal pokoj!!! Zrazu som počul prasknutie skla. Obzriem sa za seba. Vypúlim oči!!!

 

Vidím osadníka, absolútne na mol  len tak tak stáť pri chladničke a rozbíjať jednu fľašu za druhou. „Borovičku“ , opakuje.“Borovičku!!!“ „ Borovičku!!!“ Po tvári mi prebehol pot. Okamžite  sa vyberám za ním, pozrie na mňa i hodí po mne fľašu. Rozbila sa o pult. Démonické supy to okamžite cucajú a to , čo kvapká smerom na zem , na to si s nastavenými papuľami pekne počkajú. Ako psy!!!

Osadník chce zvaliť chladničku na zem. Okamžite sa doňho púšťam. Vystriem  pred seba svoju nohu , na ktorej nosím Martensky a kopnem ho do brucha. Osadník padá na zem . Všade je mokro a sklo, všetko páchne alkoholom.

„Do riti!!!“

Pekelní démoni zákazníkov s čírom a dlhými vlasmi v cope či bez sa rehocú, smejú. Som nervózny. Nastáva chaos. Každý si ma fotí. Každý si fotí bodrel a opitého , posratého, VALAJÚCEHO SA V KRVI osadníka, ktorý sa vôbec nehýbe. Hľadím do foťákov. Hľadím do kamery... Na zemi je aspoň päť rozbitých fliaš. Minimálne.

Rozmýšľam , čo urobiť. Majiteľ ma zaživa vykuchá a moje vnútornosti hodí divým mačkám!!!

„ Do rite aj so ženami!!!“ Dupnem si nohou! Jedného punkáča to asi rozosmialo.“ Pakuj sa do rite,  kok.t!!“ Riekol som  na jeho adresu. Čo mám teraz robiť???.... Idem k osadníkovi. Nehýbe sa. Jeho hlava je rozbitá. Snažím sa ho prebrať. Zisťujem , či dýcha....Do kelu! Neviem chytiť pulz! Ako sa to robí!!! Obmotáva sa ma panika.“ Do rite, ako sa chytá debilný pulz“ Skúšam to na vlastnom krku i ruke. Pozriem sa na pult, či je všetko v poriadku.

Prikazujem ľuďom aby zavolali sanitku. Sadám si na zem. Osadník sa preberá , nevie , kde je... avšak ja viem. V pekle!!! Zase  na mňa všetci hľadia, ako v autobuse!!! Každý zazerá. Opäť to tu chcem opľuť a každého zapáliť. Chcem to tu zapáliť. Pozriem hore na kameru. Hľadím do nej.

Vidím ako nejaký dlhovlasý preskakuje pult a prichádza ku mne. Chce ma zdvihnúť. Chcem toho osadníka zmasakrovať , roztrhať na kusy a zapáliť! Chcem zapáliť všetko. Chcem zapáliť to dievča!!! Kde je...Každý tu tancuje na úbohý čardáš ....a nikto ani len nepozná noty.

Kde je to dievča, môže za to ona...

Dlhovlasý mi hovorí aby som zavolal Karolovi, to je majiteľ. Hľadím na dlhovlasého, brata môjho druha desivého, ktorý ma presviedča aby som na seba zavolal kata!?

„Zavolaj mu“ Postrčil ma. Môj zadok sa jemne pošmykol po stekajúcom alkohole smerom dopredu. Zdvíham sa. Vychádzam z krčmy. Sadám si na schody. Hľadím  na telefónne číslo. Rozmýšľam ako formulovať vety, ako to podať, ako to vysvetliť, veď to nie je moja vina...síce keby som neodišiel od pultu... do RITE!!!

 

„Nevolaj!“

Zdvihnem pohľad. Predo mnou stojí to dievča. Som celý mokrý od alkoholu a hľadím na ňu...

Fajčí cigaretu

„Hybaj ku mne“ Zdvihol som obočie a rozkašľal sa.

„ Koľko je hodín?“ Pýtam sa jej.

„Skoro tri“

 

 

tma

 

Je takmer obed. Ležím na  matraci pohodenom na zemi. Na stoličke sú moje handry, ešte stále smrdia sírou. Bolí ma hlava. Sliny z mojich úst sú ako pavučiny, sú nalepené o moje pery a o vankúš či podlahu. Osudové spojenie. Bože , dúfam , že to bol len sen. Zrazu popred moju tvár prejdú ženské nohy. Zastavia sa pri mne. Otočím sa aby som videl , kto to je

 

Je to moja mama. Nachádzam vo svojej izbe u rodičov. Posadím sa. Mama mi podáva do rúk čaj, vraj som kričal zo sna. Prehltnem a pozriem na ňu, chcem sa usmiať no, z jej očí zrazu začne nekontrolovane tiecť alkohol, zrazu sa jej hlava začne točiť ako kolotoč a v zapätí vybuchne. Ja kričím. Všade je sklo a pach vodky.

 

Razom otvorím oči. Som na schodoch pred pajzlom. V rukách držím mobil. Vytáčam majiteľa. Dievča na mňa hľadí a fajčí svoju cigaretku. Volám s ním.

 

Do budovy vstupuje majiteľ, vyráža dvere. Hľadí na mňa. Ja sa postavím. Ihneď vchádza dovnútra pajzla. Pozriem na dievča. Ona  zdvihne plecami.

Zrazu sa dvere roztvoria a majiteľ drží v rukách osadníka doslova ho zahodí na schody. Stojí pri ňom a volá políciu.

 

Majiteľ dotelefonuje,  je ticho.

„No čo tu stojíš ako debil, choď to poriadiť!!!“

Postavím sa , zastaví ma

„To si odpracuješ ty malá sviňa“

Zakývam hlavou na znak súhlasu a odchádzam dovnútra.

Majiteľ pozrie na svoju dcéru: A ty si nemala byť u mami????“

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?